Špitzbergy

Cestovateľký fotoblog

Keď sa objavila akciová letenka Špitzbergy, s bratom sme dlho neváhali a veľmi rýchlo sa k nám pridal aj Tomi. Veď za 200 eur sa dostať do destinácie, ktorá je vzdialená len 1308 km od severného pólu, celkom exotika, nie?

Moja prvotná predstava po vzhliadnutí fotiek na googli bola, že uvidíme medvede, veľryby a ľadovce, ale keď som študovala ďalej, zistila som, že to by bolo asi veľmi drahé a tak sme zostali len pri lowcost výletoch. Aj napriek všetkému to bolo pre mňa veľmi zaujímavé a exotické, vo vyslovene polárnej oblasti som ešte nebola. Najvyššie v Tromsø v severnom Nórsku a už tam to bolo ako ľadové kráľovstvo, ale tu na Špicbergoch to malo celkom iný nádych. Pustá arktická príroda, opustená a studená, bez jediného stromu, ale napriek tomu krásna svojou drsnosťou a nehostinnosťou.

Sem sme leteli cez Štokholm, kde sme jednu noc spali v zážitkovom hoteli, ktorý bol urobený z lietadla Boeing 747. Ráno do Osla a hneď napájajúcim letom do Longyearbyenu, späť priamo do Viedne cez Oslo. Prišla som sem prechladnutá, tak som nechcela hrotiť túry, lebo chalani mali tú prvú na 7 hodín. Teplota -5, ale šlapák asi na 700 m.n.m. a poctivá bola tak mínus 20, čo mi spomínali. Bookla som si s nimi teda len jednu 5 hodinovú na sobotu. Prvý deň po prílete sme si dali teda čill v hlavnom meste Longyearbyen - malom baníckom mestečku, ktoré má okolo 2000 obyvateľov. Ubytovaní sme boli v parádnom hoteli Radisson Blu Polar Hotel, ku ktorému sme prišli náhodou, keď nám ho ponúkli za sumu lacnejšieho ubytka, ktoré bolo v čase nášho pobytu v rekonštrukcii. Hotel mal útulné izby s výhľadom na hory a prekrásnu jedáleň s vysokým stropom a obrovským oknom s výhľadom na kopce s fjordom. Raňajky, ktoré sme mali v cene s takýmto výhľadom boli skvelé.

Druhý deň mali chalani 7 hodinovú arktickú túru so sprievodcom. Ja som si prešla celú túto „dedinu“ kolom dokola a stretla len pár áut a tetky venčiace huskyov. Bolo to také arktické a ľudoprázdne, ale krásne svojim zvláštnym spôsobom.

Longyearbyen je vlastne mesto, ktoré vzniklo kvôli ťažbe uhlia.

Niečo z histórie: V 19. storočí tu začali nórske a ruské spoločnosti ťažiť uhlie. Počas obdobia medzi svetovými vojnami a druhou svetovou vojnou sa ťažba uhlia na Špitzbergoch rozvíjala, a mesto Longyearbyen rýchlo rástlo ako ťažobné centrum. V roku 1960 bola uzavretá väčšina banských podnikov a dnes je ťažba uhlia na Špitzbergoch obmedzená a je viac zameraná na environmentálne udržateľný spôsob ťažby. Longyearbyen sa postupne transformoval na stredisko cestovného ruchu a výskumu v oblasti arktického prostredia. V súčasnosti je Longyearbyen najsevernejším mestom na svete a vlastne všetko, čo sa tu nachádza je najsevernejšie na svete. Pošta, pumpa, banka, kostol...

My sme tu boli začiatkom októbra čo je vlastne koniec hlavnej sezóny. Turistov tu bolo málo. Nie je to asi dovolenková destinácia no 1: ). Náš hotel bol plný tak do štvrtiny. V meste veľa ľudí neuvidíte, chodí sa sem na tie tours, ktoré si booknete a potom ste celý deň preč. A tieto túry bývajú pekne drahé. Od 100 eur za 5 hodinovú prechádzku do prírody so sprievodcom po 200 eur za plavbu na lodi okolo fjordu. Mimo mesta sa turistom neodporúča chodiť, kvôli ľadovým medveďom, ktorých môžete stretnúť. Na konci mesta sú značky s výstrahou pozor ľadové medvede a všetci sprievodcovia nosia mimo mesta zbraň a pravdepodobne ju nosia aj bežní ľudia. Jedna z najlepších tours, o ktorej sme počuli a čítali, bola túra loďou a peši do opusteného bývalého ruského baníckeho mesta - Pyramiden. Vraj to tam vyzerá ako v polárnom Černobyle. Keď sme si ale zisťovali v cestovkách aktuálne možnosti, tak nám povedali, že momentálne sa tam kvôli vojne výlety nerobia. Škoda, tak možno nabudúce.

Konštrukcia lanovky, ktorou sa dopravovalo uhlie.

V meste nie je okrem prechádzky a múzea moc čo robiť. Je veľké asi ako Špačince a prejdete ho peši celé za cca 2 hodiny. Ale má to svoje čaro, nám sa tu veľmi páčilo. Je to tu úplne iné ako všade inde. Dokonca iné aj ako v Tromsø alebo iné aj ako v odľahlom Skjervoy na severe Nórska. Také polárne, neviem nemám to s čím porovnať. Celkom iný svet. Je to krásne. Zaujímavé.

Univerzita a múzeum

Tretí deň sme si aj napriek veľmi obmedzenej cestnej sieti (bola tu cesta asi 40 km na jednu stranu od mesta a 20 km na druhú stranu od mesta a to je všetko) požičali auto. Bola to najekonomickejšia investícia z ponuky túr, ktoré boli v cestovke.

Išli sme okolo maličkého a jediného letiska, kde vedľa neho stojí zaujímavá betónová stavba - špicberské globálne úložisko semien.

Tento nórsky projekt umožňuje krajinám na celom svete bezplatne skladovať a zachovávať semená rastlín, ktoré sú pre ne špecifické a dôležité. Jeho cieľom je pomôcť ľudstvu v ťažkých časoch. Na svete existuje viac ako 2000 semenných bánk, ale táto na Špitzbergoch je prvou globálnou a slúži pre celý svet. Je umiestnená na veľmi bezpečnom mieste s minimálnym rizikom vulkanickej a seizmickej aktivity, nachádza sa vo výške 130 metrov nad morom, čo ju chráni pred povodňami a prípadným zvýšením hladiny mora po topení ľadovcov na póloch. Semenné vzorky sú uskladnené pri teplote -18 °C, a dokonca aj v prípade výpadku elektrickej energie by mali ostať zmrazené počas dvoch storočí. Táto banka semien je umiestnená v bývalej uhoľnej bani.

Letisko s jednou príletovou halou.

Autom sme boli pozrieť aj na druhej strane, kde sme míňali niekoľko psích husky fariem až sme prišli k jedinej funkčnej uhoľnej bani číslo 7. Uhlie sa tu stále ťaží, aj keď je prísne regulované. Okolo bola krajina pustá a studená, zamračené počasie a ostrý vietor naháňal zimomriavky. Magické. Jednou z našich zastávok bola aj táto značka, pri nej sa fotí asi každý turista. Nachádza sa na oboch výjazdoch z mesta a nie je tam len tak.

Predposledný deň nášho výletu sme išli na výlet so sprievodcom. 5 hodinová pešia túra s pozorovaním zvierat v doline Bjorndalen. Aj tu mal náš sprievodca so sebou pušku a vysielačku. Výlet bola síce len taká prechádzka s mačkami po zamrznutej zemi a kameňoch, ale bolo to príjemné. Videli sme sobov, nádhera. Na koci prechádzky sme si v chate, ktorú vlatsní tá turistická spoločnosť horúcou vodou zaliali dehydrované jedlo v sáčku a naobedovali sa. Chuťovo veľmi dobré! Na záver sme si vonku na ohni ako dezert opiekli marshmallows. Sranda je, že tu som ich mala úplne prvýkrát:).

Zaujímavosti:

- je tu minimum ciest. V okolí Longyearbyenu cca 60 km. Dediny a mestá nie sú medzi sebou zväčša prepojené cestami, do niektorých sa dostanete len loďou.

- všetci tu vlastnia snežné skútre, keď je obdobie leta a jesene, sú len tak zaparkované hocikde

- bez pušky sa nechodí mimo mesta. Kvôli medveďom. Preto sa tu pre turistov robia hlavne tours, ktoré sú dosť drahé. Nálepky zákaz vstupu s puškou sú tu na každých potravinách, pošte aj obchode s alkoholom.

- kamoš mi hovoril, že puška sa dá aj prenajať. Stačí ti povolenie od starostu Longyearbyenu, výpis z registra trestov zo Slovenska a pošles len žiadosť. Ale treba to riešiť mesiace vopred.

- najlepšie tours sú vraj do Pyramiden a Barentsburg

- náš český sprievodca, ktorý tu žije, nám hovoril, že najlepšia sezóna je apríl. Sú tu síce vyššie ceny, ale je tu veľa snehu a užijete si výlety na skútroch a dlhé dni.

- priemerný plat je tu okolo 4500 eur v čistom, nájom cca 1500 eur mesačne, ale aj napriek tomu nebola taká drahota ako v pevninskom Nórsku. Jedlo v reštike stálo cca 15 eur. Ludia sú tu oslobodení od niektorého tipu daní, napríklad od dane z príjmu.

- turizmus je hlavným zdrojom príjmu Špitzbergov.

- keď sme prichádzali, tak vychádzalo slnko 7:30 a keď sme odchádzali tak 9:22, pričom rozdiel bol len 5 dní. Na konci októbra začína 3-mesačné obdobie polárnej noci

- my sme tu boli na 5 dní, ale ak si človek naplánuje každý deň túru, stačili by aj 4.

Pripájam aj hotel v Boeingu v Štokholme: